V Betánii, čo sme sa rozlúčili,
odvtedy vnútri prázdne miesto mám.
Ako môžem zvesiť citaru z vŕby?
Ako si môžem spievať bez Teba?
Keď v noci bdiem, o Tebe uvažujem –
nevnímam smútok, rozveselenie –
spomínam prísľub Tvoj, že sa späť vrátiš.
Povzdych: „Pane, prečo si ešte neprišiel?“

Jasle Tvoje uzriem: viem, domov nemám,
potešenia duše berie Tvoj kríž.
Tvoj príchod núti, že lepšiu vlasť hľadám,
pretože Sám si môj cieľ jediný.
Keďže tu nie si, radosť príchuť nemá
a moja pieseň sladkosť stratila.
Keďže tu nie si, prázdno ma premáha,
aby si už prišiel, ó, ako si želám.

Láskyplnú prítomnosť Tvoju hoc mám,
vnútri trpím, lebo Ťa nevidím.
Že si nežný, že Svoje svetlo dávaš,
už nestačí: „Pane, príď späť, prosím.“
Opustený, hoc Tvoj pokoj vnútri mám,
som radostný, napriek tomu vzdychám.
Hoc spokojný, no vnútri tichá túžba,
čo prechádza v nárek, vidieť Ťa tvárou v tvár.

Kto z vyhnancov po domove netúži
a neželá si uvidieť svoj ľud?
V zemi cudzej, kto zabúda na blízkych?
Milovaných, kto by nechcel stretnúť?
Čo pozemské sa môže porovnávať
s radosťou z návratu Tvojho, Pane?
Keďže nemôžem hľadieť na Tvoju tvár,
čo môžem robiť? Čakám Tvoje zjavenie.

Vari môžeš zabudnúť na Svoj prísľub,
že skoro prídeš, vezmeš ma k Sebe?
Deň čo deň, rok čo rok Ťa očakávam,
stále čakám, no nie si späť, Pane!
Na roky môjho čakania spomeň si,
keď sme boli od seba vzdialení.
Stále čakám, ó, ako dlho ešte,
kým prídeš so Svojím slávnym zoskupením?

Z pokolenia na pokolenie mnohí
svätí prichádzali a odišli,
slávneho prísľubu sa nedočkali.
Čas predlhý, dlhý je odvtedy!
Prečo Ťa stále, Pane, nevidíme?
Nebesia sú prečo uzavreté?
Aký dlhý čas ešte čakať máme?
Kedy sa v nádhere Svojej zjavíš, Pane?

Pane, spomínam na roky čakania,
na návrat Tvoj, no nie som jediný.
Mnohí drahí svätí Ťa tiež žiadajú,
’by si prišiel pre to, čo Ti patrí.
Odpovedz nám na slzy, naše prosby
tým, že sa vrátiš, skoro prídeš späť.
„Príď, Pane príď,“ už veky sa ozýva,
na toto súhrnné volanie odpovedz!