Uvazujme o vinici poucme sa od neho

C465* CB635 E635 G635 K465* P635 R457 Sk635 T635
 
Uvažujme o viniči,
poučme sa od neho,
jeho rast je strastiplný
v prostredí nehostinnom.
Nie ako kvety neskrotné,
rastie na mieste pustom,
v bludisku, kde len zmätok je,
v mnohom nám je príkladom.
 
Kvety tejto vínnej révy
sú bez slávy, maličké,
istý výraz aj keď majú,
je ťažké ich uvidieť.
Odo dňa, keď dorastajú,
stáva sa z nich ovocie,
nikdy okvetím nevanú,
krása ich sa nezaskvie.
 
Na drôtenke uviazaný,
nemôže si voľne rásť,
keď sa zväčšia letorasty,
len popri nej sa ťahá.
V tvrdej pôde zasadený,
z nej čerpá ’by mohol rásť,
vlastné cesty si nevolí,
z ťažkostí neuniká.
 
Vinič má prekrásnu zeleň,
na jar sa poľom tiahne,
sila a plnosť života
spôsobuje, že rastie.
Až plný je letorastov,
všade sa rozpínajú,
až k azúrovej oblohe,
vzduch si vychutnávajú.
 
Avšak Pán vinice nie je
k viniču zhovievavý,
orezáva, obstrihuje,
celej pýchy ho zbaví.
Pán nedbá o jeho nehu,
no presnými zásahmi
orezáva tie, ktoré sú
pridlhými vetvami.
 
Mal by sa vinič ľutovať
v období takýchto strát?
Nie, no viacej sa odovzdať
tomu, čo ho chce strihať.
Do tých rúk, čo skrátia vetvy,
zbavený nech krásy je,
aby neostal neplodný,
no prinášal ovocie.
 
Na tvrdé drevo pomaly
sa každý kmeň premení.
Každý prút, ktorý ostane,
strapcom bude bohatým.
Listy pod horúcim slnkom
vyschnú a opadajú,
plody tak budú hojnejšie,
potom ich pozbierajú.
 
Vetvy má k zemi ohnuté,
sú pod váhou ovocia –
vinič rástol utrpením,
museli ho orezať.
Teraz má zrelé ovocie,
mohol by byť spokojný,
žatva sa však rýchle blíži,
potešenie uletí.
 
Oberú a šliapať budú
po bohatstve viniča,
až kým rieka vína plná,
z neho bude vytekať.
Rieka plynie po celý deň,
červená, bez prímesí,
prúdi voľne a bohate,
zem radosťou naplní.
 
Vinič potom nie je krásny,
no planý, zúbožený.
Vydal zo seba to, čo mal,
už vstupuje do noci.
Za to víno, čo sa pije,
mu nikto nezaplatí,
naopak, ešte ho skrátia,
nie je z neho takmer nič.
 
Avšak jeho víno v zime
zohrieva a je sladké
tým, ktorí sa zimou trasú,
majú bolesť súženie.
Vinič ostal v snehu, v zime,
sám je a opustený,
aj keď sa to ťažko chápe,
je veľmi neochvejný.
 
Zima prešla, vinič môže
znovu priniesť ovocie,
začne pučať, začne vzrastať,
v nádheru sa oblečie.
Nesťažuje sa, nešomre,
zimu neobviňuje.
Prišiel síce o všetko, no
nestratil zasvätenie.
 
Nebeský, čistý vzduch dýcha,
ruky dvíha k nebesiam,
o emócie nečisté
pozemské sa nestará.
Obeť znáša, usmieva sa,
aj keď súženiu čelí,
rany znáša, ako keby
netrpel nikdy predtým.
 
Zo všetkých vetiev viniča,
krv a víno vyteká.
Vari pre to, čím si prešiel,
chudobnejšie vyzerá?
Opilci a vandrovníci
ho pijú a sú šťastní.
Vari z tohto opojenia
zobudia sa bohatší?
 
Život náš, ten sa nemeria
ziskom, ale stratami,
ó, nie vínom, čo sme pili,
ale vínom vyliatym.
Sila lásky v tom spočíva,
koľko kto obetuje,
kto najviac utrpení má,
najviacej vždy daruje.
 
Len ten, kto sa neľutuje,
bude Bohom získaný,
len taký vie potešovať
tých, ktorí sú v súžení.
Ten, kto útrapy neznášal,
iba prázdnym sudom je,
ten, kto seba neľutoval,
ten sa stále raduje.